LOGIN“في ليلة زفافها… لم تكن عروسًا، بل كانت صفقة.” أُجبرت على الزواج من رجل لا يعرف الرحمة… رجل بارد، قوي، وغامض… يرى في هذا الزواج مجرد اتفاق لا أكثر. لكنه لا يعلم… أن الفتاة التي دخلت حياته ليست ضحية. خلف نظراتها الهادئة… تخفي سرًا قادرًا على تدمير كل ما يملكه. ومع كل يوم يمر… تتحول حياتهما إلى ساحة حرب صامتة، حيث لا أحد يثق بالآخر… ولا أحد مستعد للخسارة. لكن ماذا سيحدث… عندما يتحول الانتقام إلى شيء أخطر؟ حب؟ أم دمار لا رجعة فيه؟
View MoreMabilis na lumambitin sa leeg ni Cielo ang kanyang mahigit tatlong taong gulang na anak na lalaki nang huminto sa lobby ng malaking mall ang sinasakyan nilang EV Taxi. Isang yakap na mahigpit at isang matunog na halik na agad nagpalakas ng kanyang loob. Ilang bagay na nagpapaalala kay Cielo kung gaano siya kapalad na dumating sa buhay niya ang kanyang anak.
“Mommy, goodluck po!” pahabol pang sabi ng bata bago excited na hinila patungo sa loob ng mall ang kanyang Lola Criselda.
Napangiti na lamang siya bago nilingon ang driver. “Sa JNQ Building na po tayo, Kuya.”
Umikot lamang ng ilang minuto ang taxi at ngayon ay nakahinto na sa lobby ng matayog na building ng JNQ Group of Companies ang sasakyan. Nagbayad muna siya bago maingat na bumaba. Inunat niya sandali ang suot na pink above-the-knee-length skirt, white silk blouse na pinatungan niya ng kapares na pink blazer. Sandali pa niyang ibinalanse ang sarili sa suot na puting high heels bago isinukbit sa balikat ang puting shoulder bag.
Tuwid ang likod at bahagyang nakangiti ang mga mata niyang lumapit sa receptionist para sana sabihing may meeting siya sa CEO ng JNQ, nang may babaeng nagsalita sa kanyang likuran.
“Ms. San Juan, did I keep you waiting?”
Paglingon ni Cielo, agad sumilay ang tipid na ngiti sa kanyang labi nang makilala si Nora Palma, ang maganda at mabait na Executive Assistant ng Chairman and CEO ng JNQ.
“Naku, hindi po. Kararating ko lang.”
Inaya na siya ng EA paakyat sa opisina ng CEO. Sa dulong elevator sila sumakay at mabilis iyong nakarating sa top floor. Pagbukas ng elevator ay bumungad sa kanila ang malaking reception area, kung saan may isang receptionist na nakatayo sa counter habang nakatayo ang isang lalaki na nakasuot ng itim na long sleeves sa gilid.
Sabay na magalang na bumati ang dalawa sa kanya habang pinagbubuksan sila ng pinto ng lalaki.
“Dito tayo sa conference room,” pagyaya ni Nora sa kanya.
Pinaupo siya ng babae at iniabot ang isang kulay itim na folder. “Here is the contract as agreed upon. Review it first and let me know kung may gusto ka pang ipabago.”
Napatango si Cielo upang sabihing naiintindihan niya ang instruction.
“Ms. San Juan, maiwan muna kita. Would you like some cookies, coffee, or tea?” muling sabi ni Nora.
“Okay lang ako, salamat!” tipid niyang sagot dahil gusto na niyang basahin ang kontrata para masigurong nailagay lahat doon ang kanilang napag-usapan bago pa man dumating ang CEO.
Sa mall, nagtatakbo si Sky nang makita ang isang malaking Toy Store.
“Lala, Toys!”
“Skyler!” pasigaw na tawag ni Criselda pero nagtatakbo na ang bata papasok sa loob, kaya matiyaga na lamang niyang sinundan ang apo.
Agad napukaw ang atensyon ni Sky sa isang set ng rubber playground, agad umakyat doon ang bata para maglaro. Naupo naman sa isang gilid si Criselda kung saan naghihintay ang iba pang nagbabantay sa mga batang naroon. Tumunog ang kanyang cellphone sa bag kaya kinuha niya iyon upang tingnan kung sino ang nag-text. Habang si Sky ay nagtungo naman sa mga shelf ng mga binebentang laruan.
Nakita niya ang isang malaking Mixer Truck sa pinakamataas na bahagi ng shelf, ilang ulit siyang lumingon ngunit walang adult na pwedeng tumulong sa kanya.
“Mixer!” halos pahiyaw niyang sabi, ngunit wala pa ring lumalapit para tumulong.
Nagdesisyon siyang akyatin na lamang ang shelf dahil sa tingin niya ay kaya niyang abutin ang laruang Mixer Truck, pero pagkaapak niya sa unang palapag umalog ang shelf kaya bumitiw siya at napaupo sa sahig. Tatayo na sana si Sky nang tumagilid ang shelf at mukhang babagsak sa kanya. Agad siyang napayuko at hinintay na bumagsak ang shelf sa kanyang ulo pero mga laruan lamang ang bumagsak. Napangiwi siya nang tumama ang dulo ng Mixer Truck sa kanyang ulo.
“Buddy! Are you hurt?”
Pag-angat ng ulo ni Sky isang matangkad na lalaki na papatubo na ang balbas ang kunot na kunot ang noo ang lumapit at agad siyang binuhat.
“Jusko, apo ko ba iyon?” natatarantang sabi ni Criselda na mabilis na naglakad patungo sa lalaking buhat si Sky.
Sa tangkad ng lalaki ay kitang-kita niya ito kahit ilang metro ang layo niya. Abala ang lalaki na sinusuri kung may bukol sa ulo ang bata at saka hinimas ang likod nito at tinanong si Sky kung may masakit.
“Sa head po, bumagsak yung truck,” magalang na sabi ni Sky kahit naiiyak na ito sa takot na naramdaman kanina.
“Are you sure, buddy?” nag-aalalang tanong ng lalaki.
Agad sumiksik si Criselda sa mga staff na nakapalibot para makalapit sa dalawa. “Apo, saan ang masakit? Sabihin sa lola.”
Pagkakita ni Sky sa Lola Criselda niya, agad siyang yumakap sa matanda at hindi na niya napigil ang naramdamang takot at bumunghalit na nang iyak.
Lalong nagdikit ang mga kunot sa noo ng lalaki at puminta ang pag-aalala para sa bata.
“Let’s bring the kid to the clinic,” aburidong sabi nito na agad kinuha kay Criselda ang bata para buhatin.
Sumakay sila ng escalator para bumaba ng floor at dinala sa isang satellite clinic ng isang sikat na ospital ang bata. Pagkakita ng mga staff sa lalaki ay agad silang nataranta at inasikaso ang buhat nitong bata.
“Sir, ano pong nangyari sa anak ninyo?” tanong ng isang doktor.
Ipinaliwanag ng lalaki ang nangyari habang si Criselda ay alalang-alala sa apo. Hindi naman niya magawang tawagan ang anak-anakang si Cielo dahil alam niyang nasa meeting ito.
Kailangan ihiga sa kama si Sky para masuri ng doktor, pero nag-iiyak ang bata at kumapit nang mahigpit sa lalaki.
“Sige po, Sir. Ikaw na lang ang maupo at kalungin niyo na lang po ang bata,” utos ng doktor na sinunod naman ng lalaki.
“Takot po ang apo ko sa doktor dahil iniisip niya, babakunahan siya,” paliwanag ni Criselda.
Kumunot ang noo ng lalaki at saka hinaplos ang likod ni Sky. “Remember the Mixer Truck, you were trying to reach earlier?”
Huminto sa pag-iyak ang bata at saka tumango. “It bumped my head. Super ouch!”
Lumiwanag ang mata ng doktor dahil maayos nang nagkukuwento ang bata.
“Do you like that one?” tipid ang ngiting tanong ng lalaki sa bata.
“Yes!” bibong sagot nito habang tumatango.
Sumingit ang doktor sa usapan ng dalawa. “Your daddy will buy that truck for you if you answer my questions. Do you want that?”
Ibinalik ni Sky ang tingin sa lalaki. Kumunot bahagya ang kanyang noo at saka inabot ang pisngi ng lalaki na may mumunting buhok. Naisip ng bata na ganoon pala ang magkaroon ng daddy. May haharang sa shelf na muntik nang bumagsak sa kanya at magdadala sa kanya sa doktor, at kakalungin siya para hindi siya matakot.
Niyakap niya nang mahigpit ang lalaki bago tumango sa doktor.
ما إن انتهت مراسم التكريم حتى انطفأت الأنوار قليلًا، وبدأت فرقة موسيقية تعزف مقطوعة هادئة ملأت أرجاء القاعة.ابتسم مقدم الحفل وهو يمسك بالميكروفون قائلاً:“والآن ندعو ضيوفنا الكرام للاستمتاع بالأمسية، ونتمنى لكم قضاء وقت ممتع.”دوّى التصفيق مرة أخرى، بينما بدأ الحاضرون ينهضون من أماكنهم، فمنهم من اتجه نحو طاولة المأكولات، ومنهم من انشغل بالحديث مع رجال الأعمال والشركاء الذين لم يرهم منذ مدة.لم تمضِ دقائق حتى اقترب ثلاثة من كبار المستثمرين من آدم.صافحه أحدهم مبتسمًا:“مبروك يا آدم، لقد أبهرتنا النتائج التي حققتها الشركة هذا العام.”ابتسم آدم بأدب وهو يرد:“شكرًا لكم، ما زال أمامنا الكثير لنحققه.”تبادل معهم الحديث لبضع دقائق، قبل أن يلتفت إلى سلمى قائلاً:“سأعود بعد قليل.”ابتسمت له بهدوء.“لا بأس.”ابتعد آدم مع رجال الأعمال، بينما بقيت سلمى جالسة تتأمل القاعة الواسعة.كانت هذه أول مرة تحضر فيها مناسبة بهذا الحجم، لذلك راحت تراقب تفاصيل المكان بإعجاب، من الثريات الكريستالية الضخمة إلى الطاولات المزينة بالورود البيضاء والشموع.لم يطل بها الجلوس وحدها.اقتربت منها ثلاث سيدات تبدو عليهن
أن التقط المصورون الصور التذكارية، نزل آدم وسلمى من المنصة وعادا إلى طاولة العائلة وسط تصفيق الحاضرين.ما إن جلسا حتى اقترب عدد من الضيوف لمصافحة سليمان وتهنئته بمرور أربعين عامًا على تأسيس الشركة.كان بعضهم يحيّي آدم باحترام واضح، بينما كانت بعض السيدات يوجهن كلمات لطيفة إلى سلمى.قالت إحدى السيدات مبتسمة:"لقد بدوتِ رائعة على المنصة يا سلمى."ابتسمت سلمى بخجل وأجابت:"شكرًا لكِ."وأضاف رجل يقف بجوارها وهو يصافح آدم:"بصراحة، أنتما تبدوان مناسبين لبعضكما جدًا."ضحك آدم بخفة، بينما احمرّ وجه سلمى مرة أخرى.في المقابل، كانت أمل تراقب المشهد بهدوء من مقعدها.لم تقل شيئًا، واكتفت بابتسامة خفيفة وهي تنظر إلى أخيها وسلمى.بعد قليل، بدأ العشاء الرسمي، وانتشرت أصوات الأحاديث والضحكات في أنحاء القاعة.كانت الموسيقى الهادئة تعزف في الخلفية، بينما يتحرك الموظفون بين الطاولات لتقديم الأطباق والمشروبات.التفت إياد إلى آدم وقال مازحًا:"أظن أن الجميع نسي أن هذا حفل الشركة، وأصبحوا يتحدثون عنكما فقط."هز آدم رأسه مبتسمًا:"هذا لأنك تبالغ."ضحك إياد، ثم بدأ يتحدث مع والده عن بعض الضيوف الذين حضروا
اعتلى سليمان المنصة وسط تصفيق الحاضرين، ثم وقف أمام الميكروفون ينظر إلى القاعة التي امتلأت بالضيوف من رجال الأعمال والشركاء والموظفين الذين رافقوا الشركة في مسيرتها الطويلة. ابتسم ابتسامة هادئة، ثم قال: “مساء الخير جميعًا…” ساد الهدوء في أرجاء القاعة، واتجهت جميع الأنظار نحوه. تابع سليمان بصوتٍ يحمل شيئًا من الفخر: “منذ أربعين عامًا، لم تكن هذه الشركة سوى حلم صغير بدأ من مكتب متواضع وعدد قليل من الموظفين. لم نكن نملك حينها سوى الإيمان بالعمل والاجتهاد، لكننا كنا نملك شيئًا أهم… الإرادة.” توقف للحظة، ثم أكمل: “مرت علينا سنوات صعبة، واجهنا خلالها تحديات كثيرة، لكننا تعلمنا أن النجاح الحقيقي لا يُبنى في يوم واحد، بل يُبنى بالصبر والثقة والعمل الجماعي.” دوّى التصفيق في القاعة، بينما تبادل الحاضرون النظرات بإعجاب. أما آدم، فكان ينظر إلى والده بصمت، وكأنه يسترجع السنوات التي كبر فيها وهو يشاهد هذا الرجل يكرس حياته للشركة. واصل سليمان حديثه: “اليوم، ونحن نحتفل بمرور أربعين عامًا على تأسيس الشركة، لا أريد أن يكون هذا الاحتفال تكريمًا للإدارة فقط، بل لكل شخص ساهم في هذا النجاح، مهما
ما إن فتح آدم باب القاعة حتى خفتت بعض الأحاديث تلقائيًا، والتفتت عشرات الأنظار نحوهما. دخل آدم بخطوات هادئة وواثقة، بينما كانت سلمى تسير إلى جانبه بفستانها الأزرق الملكي الذي انسدل بأناقة حول قوامها الرشيق، وأبرز خصرها النحيل، فيما انعكست أضواء الثريات على التطريزات المرصعة بالكريستال لتمنحه بريقًا راقيًا مع كل خطوة تخطوها. لم يستطع كثير من الحاضرين إخفاء نظرات الإعجاب. همست إحدى السيدات لرفيقتها: “أهذه زوجة السيد آدم؟” أجابت الأخرى وهي تنظر إلى سلمى بإعجاب: “نعم… إنها أجمل بكثير مما توقعت.” وفي الجهة الأخرى، قال أحد رجال الأعمال مبتسمًا: “لطالما كان آدم يتمتع بحضور قوي… لكن يبدو أن زوجته لا تقل عنه أناقة.” ابتسم الرجل الذي يقف بجانبه وقال: “بل أظن أنها خطفت الأنظار منه هذه الليلة.” ضحك الاثنان بخفة. وفي زاوية أخرى، قالت إحدى الموظفات بصوت منخفض: “إنهما يبدوان مناسبين لبعضهما بشكلٍ لافت.” ردت زميلتها وهي تتابع دخولهما: “صحيح… لهذا يحسدهما الجميع.” لكن لم تكن كل النظرات تحمل الإعجاب. إحدى السيدات نظرت إلى سلمى بنظرة امتزجت فيها الدهشة بشيء من الغيرة، ثم تمتمت: “محظوظة
ساد صمتٌ طويل ومريب في الأرجاء بعد اعتراف آدم الأخير. لم يعد هناك مكان للتمثيل؛ فالحقائق بدأت تخرج من مخابئها واحدة تلو الأخرى لتواجههما في منتصف الصالة. كانت سلمى تنظر إلى آدم، ليس بعيني الزوجة المكسورة أو الخائفة، بل بتركيز شديد وبرود أدهشه، وكأنها تعيد ترتيب قطع أحجية معقدة في رأسها، أحجية لم
مرّت الساعات داخل الشقة ثقيلة ومملة، لكن التوتر الذي اشتعل فتيله في الليلة الماضية لم يغب أثره. لم تستطع سلمى النوم؛ فكلما أغمضت عينيها، تراءت لها تلك الرسالة الغامضة كأشباح تطارد سكون ليلها. في النهاية، استسلمت للأرق ونهضت بهدوء، متوجهة نحو هاتفها لتتأمل تلك الكلمات من جديد: "أنتِ لستِ هنا بالصد
لم يدم صمت آدم طويلاً، لكن التغير الذي طرأ على ملامحه كان كافياً لبث القلق في أرجاء القاعة. أمسك هاتفه بهدوء مصطنع، وفتح الرسالة. كانت قراءته سريعة، خاطفة، لكنها انتهت بسكونٍ مفاجئ. لم يصدر عنه أي رد فعل مبالغ فيه، غير أن عينيه اللتين كانت تشتعلان بذكاء العمل، انطفأتا فجأة ليحل محلهما برود قارس.
لم يكن الزواج بين آدم وسلمى مجرد بداية تقليدية لحياة زوجية، بل كان توقيعاً رسمياً على عقدٍ غير معلن بين عائلتين لا تؤمنان إلا بلغة الأرقام والمصالح. لم تدخل سلمى حياة آدم لتكون رفيقة درب فحسب، بل كان عليها أن تشغل مقعدها كـ "موظفة" داخل إمبراطوريته؛ فقد كان هذا شرط والدها الجوهري منذ البداية، وكأ


![زوجتي الحبيبة: [سيد عبّاد، لقد غازلتك بالخطأ!]](https://yfbwww.goodnovel.com/pcdist/src/assets/images/book/43949cad-default_cover.png)


